Čo ťa nezabije, to ťa znásilníý(povedal sám život)

ukazka 02

27. února 2009 v 14:53 | jaaaaaaaaaaaaa |  kniha
takze toto je ukazka z druheho dieli sagy twilight na slovensku NOV..je to ta cast kde sa bella ce zabit aby pocula edwardou hlas ...som pri tom plackala....:D cakam komenty ...cely clanok kliiiiiiii


...
Ráno som sa zobudila skoro a potajomky som si odniesla do auta náhradné oblečenie. Bola som presvedčená, že dnešný plán by Charlie schválil asi tak, ako by schvaľoval motorky.
Predstava, že sa rozptýlim od všetkých svojich starostí, ma takmer vzrušovala. Možno to bude zábava. Rande s Jacobom, rande s Edwardom... v duchu som sa neveselo zasmiala. Jake si môže hovoriť, čo chce, o tom, aký sme strelený párik - to ja som bola tá naozaj strelená. Pri mne aj vlkolak vyzerá totálne normálny.
Čakala som, že mi vyjde von naproti tak ako zvyčajne, keď moje hlučné auto ohlásilo, že sa blížim. Keď neprišiel, pomyslela som si, že ešte stále spí. Počkám - nechám ho, nech si oddýchne, koľko sa len dá. Potrebuje sa vyspať a aspoň sa vonku stihne trochu otepliť. Ale Jake mal s tým počasím fakt pravdu; v noci sa zmenilo. Na vzduch teraz sťažka tlačila hrubá vrstva oblakov a ostalo takmer dusno; pod sivou prikrývkou bolo teplo a dusno. Sveter som si nechala v aute.
Potichu som zaklopala.
"Poď ďalej, Bella," ozval sa Billy.
Sedel za kuchynským stolom a jedol vločky so studeným mliekom.
"Jake spí?"
"Ehm, nie." Položil lyžičku a zvraštilo sa mu obočie.
"Čo sa stalo?" chcela som vedieť. Z jeho výrazu mi bolo jasné, že niečo sa muselo stať.
"Embry, Jared a Paul dnes skoro ráno narazili na čerstvú stopu. Sam a Jake im vyrazili na pomoc. Sam si robil nádeje - pri kopcoch si zahradila cestu. Myslí si, že majú dobré šance, aby s tým skoncovali."
"Ach, nie, Billy," zašepkala som. "Ach, nie."
Potichu sa zasmial hlbokým hlasom. "Naozaj sa ti v La Push tak páči, že by si si chcela svoje tunajšie väznenie ešte predĺžiť?"
"Billy, nerobte si žarty. Toto je na žarty príliš desivá situácia."
"Máš pravdu," pritakal stále samoľúbo. Z jeho starých očí sa nedalo nič vyčítať. "Táto je prefíkaná."
Zahryzla som si do pery.
"Pre nich to nie je také nebezpečné, ako si myslíš. Sam vie, čo robí. To o seba by si sa mala báť. Upírka s nimi nechce bojovať. Snaží sa len prekĺznuť popri nich... k tebe."
"Ako môže Sam vedieť, čo robí?" spýtala som sa a zahovorila som jeho obavy o mňa. "Zabili zatiaľ len jediného upíra - to mohlo byť iba šťastie."
"Bella, to, čo robíme, berieme veľmi vážne. Na nič sa nezabudlo. Všetko, čo potrebujú vedieť, sa už po generácie odovzdáva z otca na syna."
To ma neupokojilo natoľko, ako mal zrejme v úmysle. V hlave som mala príliš živú spomienku na Victoriu, divokú ako mačkovitá šelma, smrtiacu. Ak sa jej nepodarí prekĺznuť popri vlkoch, pokúsi sa napokon dostať cez nich.
Billy sa vrátil k raňajkám; ja som sa usadila na pohovke a bezmyšlienkovite som prepínala televízne kanály. To mi dlho nevydržalo. Začínala som sa v tej malej miestnosti cítiť stiesnene, klaustrofobicky, hnevalo ma, že cez zastreté okná nevidím von.
"Budem na pláži," oznámila som Billymu a vybehla som z dverí.
Keď som vyšla von, neuľavilo sa mi tak, ako som predpokladala. Mračná na mňa doliehali svojou neviditeľnou váhou a klaustrofóbia neustupovala. Ako som kráčala na pláž, zdal sa mi les neprirodzene prázdny. Nevidela som žiadne zvieratá - nijaké vtáky ani veveričky. Dokonca som žiadneho vtáka ani nepočula. To ticho bolo tajuplné; ani len v korunách stromov sa nepreháňal vietor.
Vedela som, že to spôsobilo iba počasie, no aj tak som z toho znervóznela. Ťažký, teplý atmosférický tlak som pociťovala ešte aj ja svojimi oslabenými ľudskými zmyslami - predpovedal búrku úžasných rozmerov. Krátky pohľad na oblohu to len potvrdil; lenivo sa tam prevaľovali oblaky, aj keď pri zemi bolo bezvetrie. Najbližšie mraky boli dymovo šedivé, ale cez medzery medzi nimi som videla ďalšiu vrstvu desivej purpurovej farby. Obloha mala nadnes nejaké divoké plány. Zvieratá sa určite skrývajú v norách.
Len čo som dorazila na pláž, želala som si, aby som tam nebola chodila - už som mala toho miesta po krk. Chodila som sem takmer každý deň, aby som sa tu sama prechádzala. Vari sa to nejako líšilo od mojej nočnej mory? No kam inam som mala ísť? Dovliekla som sa k vyplavenému stromu a posadila som sa na jeho koniec, aby som sa mohla oprieť o poprepletané korene. Zamyslene som sa zahľadela na rozhnevanú oblohu a čakala som, kedy prvé kvapky narušia to ticho.
Snažila som sa nemyslieť na nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzal Jacob s priateľmi. Pretože Jacobovi sa nesmie nič stať. Tá myšlienka bola neznesiteľná. Už som stratila priveľa - zoberie mi osud posledné zvyšky pokoja, ktoré mi ostali? To je nefér, nespravodlivé. No možno som porušila nejaké nepísané pravidlo, prekročila hranicu a tým som sa odsúdila. Možno nie je správne, že takto paktujem s mýtmi a legendami, že som sa otočila chrbtom k ľudskému svetu. Možno...
Nie. Jacobovi sa nesmie nič stať. Musím tomu veriť, inak nebudem schopná fungovať.
"Ach!" zaúpela som a vyskočila z kmeňa. Nedokázala som pokojne sedieť; bolo to ešte horšie ako prechádzať sa.
Naozaj som počítala s tým, že dnes ráno budem počuť Edwarda. Akoby to bola jediná vec, vďaka ktorej bude tento deň znesiteľný. Diera v hrudi ma v posledných dňoch bolela, ako keby sa mi chcela pomstiť za ten čas, keď ju krotila Jacobova prítomnosť. Jej okraje ma pálili.
Ako som sa prechádzala, zdvihli sa vlny a začali búšiť do skál, ale stále bolo bezvetrie. Tlak búrky ma priklincoval k zemi. Okolo mňa sa všetko mlelo, ale na mieste, kde som stála, vládol dokonalý pokoj. Vo vzduchu bol slabý elektrický náboj - vo vlasoch som cítila statickú elektrinu.
Ďalej na mori boli vlny ešte divokejšie ako pri brehu. Videla som, ako sa lámu o okraj útesu a vystreľujú k oblohe veľké biele oblaky peny. Vzduch sa stále nehýbal, aj keď oblaky sa teraz prevaľovali väčšou rýchlosťou. Bol to strašidelný pohľad - ako keby sa hýbali z vlastnej vôle. Striaslo ma, aj keď som vedela, že je to len hra atmosférického tlaku.
Na pozadí jasnej oblohy sa útesy črtali ako čierne ostrie noža. Keď som sa na ne zadívala, spomenula som si na deň, keď mi Jacob povedal o Samovi a jeho "gangu". Predstavila som si tých chlapcov - vlkolakov -, ako sa hádžu do prázdneho priestoru. Obraz padajúcich točiacich sa postáv bol v mojej hlave stále živý. Predstavila som si tú totálnu slobodu voľného pádu... Predstavila som si, ako by v mojej hlave znel Edwardov hlas - zúrivý, zamatový, dokonalý... V hrudi mi vzplanula omračujúca bolesť.
Musí existovať spôsob, ako ju stlmiť. Bola každou sekundou neznesiteľnejšia. Zahľadela som sa na útesy a búšiace vlny.
No, a prečo nie? Prečo ju neutlmiť hneď teraz?
Jacob mi sľúbil, že pôjdeme skákať z útesu, či nie? Iba preto, že momentálne nemá čas, mám sa vzdať rozptýlenia, ktoré tak strašne potrebujem - a potrebujem ho o to viac, že Jacob niekde riskuje život? Riskuje ho v podstate kvôli mne. Nebyť mňa, nezabíjala by Victoria ľudí tu... ale niekde inde, ďaleko odtiaľto. Ak sa Jacobovi niečo stane, bude to len moja vina. Toto poznanie ma zabolelo a rozbehla som sa po ceste k Billyho domu, kde som si nechala auto.
Poznala som cestu k chodníku, čo by ma zaviedol najbližšie k útesom, ale musela som nájsť cestičku, ktorá by ma zaviedla k výbežku. Ako som po nej šla, hľadala som odbočky alebo rázcestia, lebo som vedela, že Jacob ma chcel zobrať k nižšiemu výbežku, a nie úplne navrch, ale chodníček sa vinul ako stuha k okraju a neponúkal žiadne iné možnosti. Nemala som čas hľadať inú cestu nadol - búrka sa už rýchlo blížila. Konečne ku mne dorazil aj závan vetra a oblaky sa tlačili nižšie k zemi. Presne vo chvíli, keď som dorazila na koniec prašnej cestičky, ktorá sa tu strácala v skalnom zráze, padli prvé kvapky a zmáčali mi tvár.
Nebolo ťažké presvedčiť samu seba, že nemám čas hľadať inú cestu - pretože ja som chcela skočiť z vrcholu útesu. Tento obraz som nosila v hlave. Chcela som zažiť ten dlhý pád, keď si budem pripadať, akoby som letela.
Bolo mi jasné, že toto je tá najhlúpejšia a najnezodpovednejšia vec, akú som sa kedy chystala urobiť. Pri tej myšlienke som sa usmiala. Bolesť už poľavovala, ako keby moje telo vedelo, že od Edwardovho hlasu ho už delia iba sekundy...
Oceán sa ozýval z väčšej diaľky, akoby bol ešte ďalej než predtým, keď som šla po chodníku medzi stromami. Zvraštila som tvár, keď som si predstavila, akú má voda asi teplotu. To ma však nesmie odradiť.
Vietor zosilnel a stáčal prúdy dažďa okolo mňa do vírov.
Vykročila som na okraj a upierala som oči do prázdneho priestoru pred sebou. Prstami na nohách som slepo šmátrala, až narazili na okraj skaly. Zhlboka som sa nadýchla a zadržala dych... v očakávaní.
"Bella."
Usmiala som sa a vydýchla som.
Áno? Neodpovedala som nahlas, bála som sa, že zvuk môjho hlasu by mohol zničiť ten krásny prelud. Znel tak skutočne a tak blízko. Iba keď takto protestoval, mohla som počuť skutočnú spomienku na jeho hlas - zamatovú štruktúru a melodickú intonáciu najdokonalejšieho hlasu na svete.
"Nerob to," prosil ma.
Chcel si, aby som bola človek, pripomenula som mu. No, tak sa pozeraj.
"Prosím. Kvôli mne."
Ale ty so mnou nijako inak nezostaneš.
"Prosím." Bol to len šepot v lejaku, ktorý mi zamotal vlasy a premočil šaty - ako keby som už mala za sebou jeden zoskok.
Vytiahla som sa na špičky.
"Bella, nie!" Už sa hneval, ale ten hnev bol taký krásny.
Usmiala som sa, rozpažila som ruky, ako keby som mala vzlietnuť, a nastavila som tvár dažďu. No z čias strávených na verejných kúpaliskách mi ostalo až príliš zakorenené pravidlo, že do vody, ktorú nepoznám, treba skákať nohami napred. Naklonila som sa a prikrčila, aby som mohla lepšie skočiť...
A hodila som sa z útesu.
Keď som padala voľným priestorom ako meteor, kričala som, ale bol to výkrik radosti, nie strachu. Vietor vzdoroval, márne sa snažil poraziť neporaziteľnú gravitáciu, vrážal do mňa a krútil ma v špirálach ako raketu, čo sa chystá naraziť do zeme.
Áno! To slovo sa mi ozývalo v hlave, keď som prerazila vodnú hladinu. Voda bola ľadová, ešte studenšia, ako som sa obávala, ale ten chlad iba podporil moju eufóriu.
Vnárala som sa hlbšie do ľadovej čiernej vody a bola som na seba hrdá. Ani na chvíľočku som sa nezľakla - bol to len čistý adrenalín. Fakt, ten pád nebol vôbec desivý. Prečo je to teda taká výzva?
Vtom ma zachytil prúd.
Tak veľmi som sa zaoberala útesmi a ich očividne nebezpečnou výškou a strmým okrajom, že som si vôbec nerobila starosti s temnou vodou, ktorá striehla dolu. Nikdy by mi ani nenapadlo, že skutočná hrozba na mňa číha až pod útesom, pod vzdúvajúcim sa príbojom.
Mala som pocit, akoby sa vlny o mňa bili, hádzali ma tam a späť, ako keby sa rozhodli o mňa podeliť a roztrhnúť ma napoly. Vedela som, ako sa správne vyhnúť spätnému prúdu: plávať paralelne s pobrežím a nesnažiť sa dostať na breh. Lenže tento poznatok mi bol nanič, keď som ani len netušila, ktorým smerom je pobrežie.
Nevedela som ani to, ktorým smerom je hladina.
Zo všetkých strán ma obklopovala iba čierna rozbúrená voda; nevidela som žiadne svetlo, čo by ma nasmerovalo hore. Zemská príťažlivosť bola všemocná, keď sa merala sily so vzduchom, ale proti vlnám nezmohla nič - necítila som, že by ma niečo ťahalo nadol, nepotápala som sa. Cítila som len nápory prúdu, ktorý ma pohadzoval dokola ako handrovú bábiku.
Usilovala som sa zadržať dych, udržať ústa pevne zavreté, aby mi neunikli posledné zásoby kyslíka.
Neprekvapilo ma, keď sa ozval Edwardov prelud. Dlhoval mi to, keďže som umierala. Prekvapilo ma, aké zjavné to bolo. Utopím sa. Už sa topím.
"Plávaj!" prosil ma naliehavo Edward v mojej hlave.
Kam? Nevidím nič, iba tmu. Nemám kam plávať.
"Prestaň!" prikazoval mi. "Neopováž sa to vzdať!"
V studenej vode mi tŕpli ruky aj nohy. Už som nepociťovala nárazy ako predtým. Teraz to už boli len závraty, bezmocné vrtenie sa vo vode.
No počúvla som ho. Prinútila som ruky, aby sa ďalej naťahovali, nohy, aby silnejšie kopali, aj keď som každú sekundu smerovala niekam inam. Určite mi to nijako nepomôže. Aký to má zmysel?
"Bojuj!" kričal. "Do frasa, Bella, bojuj!"
Prečo?
Nechcem už viac bojovať. Chcem spokojne ostať tam, kde som, a za to nemôže nejaký závrat alebo zima a ani to, ako mi prestali fungovať ruky, keď mi unavené svaly vypovedali službu. Bola som takmer šťastná, že je koniec. Táto smrť je ľahšia ako tie ostatné, ktorým som čelila. Zvláštne pokojná.
Spomenula som si na rôzne klišé, ako by mal človeku prebehnúť pred očami celý život. Ja som mala väčšie šťastie. Kto by to vlastne chcel vidieť celé znova?
Vidím jeho a nemám už vôľu bojovať. Ten obraz je taký čistý, oveľa jasnejší ako hocijaká spomienka. Moje podvedomie si uchovalo Edwarda aj s dokonalými podrobnosťami, odkladalo si ho na túto poslednú chvíľu. Videla som jeho dokonalú tvár, akoby tam naozaj bol, presný odtieň jeho ľadovej pokožky, tvar jeho pier, líniu lícnej kosti, zlaté odlesky v jeho zúrivých očiach. Prirodzene, hnevá sa, že sa vzdávam. Zatína zuby a nozdry má od zúrivosti roztiahnuté.
"Nie! Bella, nie!"
Uši som mala zaliate ľadovou vodou, ale jeho hlas som počula tak zreteľne ako nikdy. Nevšímala som si slová a sústredila som sa len na zvuk. Prečo by som mala bojovať, keď som taká šťastná tam, kde som? Bola som spokojná, aj keď ma z nedostatku vzduchu pálili pľúca a v studenej vode som dostala kŕče do nôh. Zabudla som už, aký je to pocit, byť naozaj šťastná.
Šťastie. Takto je celé to umieranie oveľa znesiteľnejšie.
V tej chvíli ma premohol prúd a hodil ma o niečo tvrdé, o skalu, ktorú v tom šere nebolo vidieť. Tvrdo ma udrela do pŕs, vpálila do mňa ako železná tyč a z pľúc mi unikol vzduch v hustom obláčiku strieborných bublín. Hrdlo mi zaliala voda, dusila ma a pálila. Tá železná tyč akoby ma schmatla a ťahala ma preč od Edwarda, hlbšie do tmy, až na dno oceána.
Zbohom, ľúbim ťa, bola moja posledná myšlienka.
...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

kdo?

Edward 23.5% (54)
Emet 12.2% (28)
Jasper 12.2% (28)
Carlise 8.3% (19)
Jacob 10% (23)
Mike 7.8% (18)
Eric 8.7% (20)
Charlie 7% (16)
James 10.4% (24)

Komentáře

1 Petra Petra | E-mail | 27. února 2009 v 17:21 | Reagovat

no to som zvedava ako to bude vo filme ..... a uz aby som citala knihu lol lol lol :D

2 Petra Petra | E-mail | Web | 28. února 2009 v 15:35 | Reagovat

caw julca pozri si moju stranku.. etruskaa.blog.cz

3 BetushQa_66 BetushQa_66 | 28. února 2009 v 18:15 | Reagovat

ty koks tobolo ale dobre....a hlavne napinave...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama